reklama

Pád Atlantídy alebo disutopická utópia, časť 4, zánik

O nedlho bolo dielo skazy dokončené. Z domov sa stali ruiny, zem sa popraskala a bolo mnoho ranených. Vysokorýchlostné a multifunkčné sanitky prichádzali na miesto nešťastia a ich posádky zriadili dočasné nemocnice. Postupne do večera prichádzali správy. Zemetrasenie vypuklo na mnohých miestach na Atlantíde. Následné požiari, a povodeň vyvolaná pretrhnutím priehrady spôsobili v krajine ešte väčšie škody. Ľudia sa pýtali, čo sa deje. nikto im však nevedel odpovedať. Okrem Arantaga. Ten však pravdu nikomu nepovedal.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Okamžite boli posielaný materiál na opravy, no ako povedal jeden z prítomných, nič nenahradí ten stratený pocit domova a jazvy na duši. Bolo to niečo s čím sa bolo potrebné vyrovnať.

Arantagos už len čakal, kým sa k tomu prihlásia tí ľudia z chaty, ale neurobili to tak. Keď nad tým tak premýšľal, tak to možno oni ani neurobili. Možno to bolo len prirodzené zemetrasenie. Od tejto myšlienky sa odvrátil, keď sa dopočul, že touto oblasťou nevedú žiadne známe tektonické zlomy, ktoré by mohli spôsobiť také vážne zemetrasenie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Arantagos a Lemila sa ukrývali u Arantagových známych v inej chatárskej oblasti, v ktorej PISSPO nebol zavedený. Keď sa Arantagos zoznámil s tunajšími ľuďmi, tak nadobudol dojmu, že toto nie je chatárska oblasť, ale oblasť, kde ľudia normálne žijú. Niektorí ľudia totiž, tu žili už 15 rokov. Vyspelé technológie tu neboli žiadne, jedli iba to čo si vypestovali, resp, ulovili. Preto za touto oblasťou, boli polia, kde títo ľudia pracovali. Nikto im to neprikázal. Oni v tejto práci našli zmysel svojho života.

Týždeň po svojom príchode, Arantagos sedel na hojdajúcom kresle a pozoroval deti hrajúce sa pred domom. V tom uvidel, ako sa k nemu zboku približuje nejaký chlap. Okamžite spozornel. Ten chlap do toho prostredia rozhodne nezapadal. Mal na sebe bielu košeľu, čiernu kravatu, čierne sako, čierne nohavice a čierne poltopánky. Ľudia naokolo boli oblečení predovšetkým v pracovnom oblečení, ktoré bolo aj tak zašpinené, takže sa farba strácala. Ten chlap vďaka tomu vzbudzoval pozornosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Úplne podišiel ku Arantagovi, ktorý sa pripravil na útek. Bojovať nemal v pláne.

„Pán Lapidukos?“ opýtal sa chlap, keď podišiel k Arantagovi, pričom ho oddeľoval od neho drevený plot.

„Áno?“ nesmelo povedal Arantagos.

„Počul som, že ste pred nejakými dňami, navštívili AtikulaMefenza v jeho chate.“

Arantagos mlčal.

„Vidím, že mlčíte, tak budem pokračovať. Nebojte sa, neprišiel som vás zabiť, práve naopak.“ ubezpečoval muž.„Prišiel som vám pomôcť. Poviem to takto. Kedysi ma nadchli Mefenzové myšlienky, podporoval som ho, bol som jedným z mnohých koliesok, vďaka ktorým jeho plány vychádzali. Nedávno som však pochopil aké monštrum to v skutočnosti je. Čo v skutočnosti plánuje. Preto som od neho utiekol. Potom som sa dozvedel o vás, i o tom ako sa vám podarilo prežiť.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Arantagos na neho zazeral. Bola to pasca? „Máte nejaký dôkaz o tom, že hovoríte pravdu?“

Chlap sa zasmial. „Nie.“

„Tak ako vám potom môžem veriť?“

„Mám informácie a plán, avšak potrebujem spojenca.“

„Prečo ste prišli za mnou?“

„Ako som povedal. Som sám. Nikto mi neverí moje „historky“. Veď kto by sa pokúšal ovládnuť Atlantídu, však každý je tu šťastný.“ chlapov výraz skysol. „Títo ľudia netušia čo sa v skutočnosti deje. Žijeme možno v utópii, možno v presne takej akej chceli žiť naši predkovia, problém však je, že veľká väčšina ľudí stratila zmysel pre realitu. Žijú si vo vlastných snoch. Neviem ako to je vo vašom okolí, ale v mojom je to tak.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Čo chcete presne odo mňa.“ opýtal sa Arantagos.

„Chcem od Vás pomoc. Vy ste sa dostatočne blízko dostali k Mefenzovi, ako viem. pomôžte mi prosím vás dostať sa k nemu. Chcem ho zabiť.

Arantagovi zaskočil slina. „Čo chcete urobiť?“

„Viem, že zabiť človeka z akýchkoľvek dôvodov a pohnútok je nemorálne v našej spoločnosti, ale uznajme. Ak ho nezastavíme, zabije a ublíži miliónom Atlančanom a to nehovorím o homolioch ahumuloch.“

„Ja si myslím, že Mefenzo nevie používať tie zbrane. Skôr Atlantídu zničí. A homoliovia a humulovia sa vedia postarať sami o seba.“

„Dovoľte aby som vás opravil. Humulovia vymierajú. Existuje preto veľa dôvodov prečo, ale tie teraz nebudem riešiť. Podstatné je, že neprežijú dobu, keď ľad ustúpi ďaleko na sever.“

„Viem, že vaše úmysly sú dobré, čo sa týka toho zabitia, ale pamätajte, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami.“ Arantagos sa vrátil k pôvodnej téme.

„Som si toho vedomý, ale vždy si volím menšie zlo. Keď mám na výber.“

Chvíľu na seba pozerali.

„Takže idete so mnou?“ opýtal sa chlap po chvíli.

„To neviem, ani neviem vaše meno.“

„Ja som sa nepredstavil?“

Arantagos pokrútil hlavou.

„Volajte ma Xemiko.“ povedal muž.

„Tipnem si, že to nie je vaše pravé meno.“

„Uhádli ste. Idete do toho so mnou?“

„Ešte stále nemám predstavu, čo by som mal vo vašom pláne robiť.“

„Pomôžte mi dostať sa do Mefenzovej chaty.“

„Čože?“

„Dobre viete čo som povedal.“

„Ja neviem ako to myslíte. Vy neviete kde je chata?“

„No to neviem.“

Arantagos na neho civel. „Stačí ak Vám dám adresu.“

„A nie je to nijak istené? Heslom alebo nejakým iným bezpečnostným, opatrením?“

„Aj keby áno, tak sa mi s tým nezdôverili.“

„Tak dajte adresu.“

Arantagovi sa celé ukončenie tohto nevšedného stretnutia zdalo bizarné. Adresu mu dal a znova si sadol do kresla. Pozoroval ako tento človek odchádza.

O niekoľko hodín sa celou Atlantídou rozletela spáva o pokusu o vraždu. Presnejšie viacnásobnú vraždu. Nikto však nebol chytený. Arantagos sa to dozvedel, keď išiel do Poseidónie. Vedel, že PISSPO zaznamená jeho príchod. Nutne sa však potreboval osobne stretnúť so svojou sestrou Klekerou. Našiel ju mŕtvu. Očividne bola zavraždená. Susedia sa divili prečo PISSPO nezareagoval. Arantagos neváhal a povedal im pravdu. Susedia si mysleli, že sa zbláznil.

Prišiel deň odchodu do Nigólie. Arantagos sa rozhodol zostať, lenže chcel aby Lemila odišla. Protestovala, tak jej vysvetlil svoj plán. Zo šoku stíchla. Arantagos mal v pláne bojovať. Zohnal si aj partu ľudí, lenže nikto z nich nemal o boji ani potuchy. Boli takmer bezbranný. Jeden z nich však našťastie vlastnil peknú zbierku kníh o bojovom umení a Arantagos do toho vložil svoje znalosti dejín. V tej chvíli si uvedomili, že nemajú šancu. Ako tak sa učili z kníh, ale proti strelným zbraniam nemajú šancu.

Útoky sa začínali množiť. Varyhu gang už nebol jediný svojho druhu. Také skupinky vznikali po celej Atlantíde. Skupinka Poseidónčanov usporiadali nenásilnú demonštráciu. tam vystúpil jeden človek, ktorý volal po vláde silnej ruky. Demonštranti ho vypískali. Arantagos v ňom spoznal jedného muža z Atikulovej chaty. Celé by to možno dopadlo dobre, keby neprišiel jeden gang a nezačal strieľať do demonštrantov. Bol to najhorší masaker, aký kedy Poseidónia zažila.

Všade sa postupne začínali objavovať plagáty s volaním po silnom vodcovi, ktorý by toto šialenstvo zastavil. Ale u plagátoch to nezostalo. Tieto posolstvá sa objavovali všade. V novinách, v televízii, na internete. Potom nastalo ďalšie zemetrasenie a juh Atlantídy zničil hurikán. Zrazu sa do sveta dostala správa o tom, že niektoré gangy vlastnia zbrane, ktoré ovplyvňujú počasie. Okamžite nastala panika. Ľudia začali volať po vodcovi. A ten prišiel.

Z radov ľudu vystúpil AtikulusMefenzo. Mal nesmierne dojímavú reč. O tom ako si svoju úlohu uvedomil po tom pokuse o vraždu. O tom, ako si nesmierne ctí Atlantídu a jej ľud, a preto cíti povinnosť ich ochrániť. Ľudia mu prevolávali slávu a jednomyseľne zvolili za vodcu.

Arantagos v tej chvíli pochopil, že prišiel jeho čas. Zdôveril sa s tým svojim druhom.

„Myslím, že je čas aby sme udreli.“

„Ja ti neviem, Arantagos.“ povedal Fragomi, jeden z jeho kamarátov. „Šancu sme mali. Mali sme ho dostať, kým nebol taký známi. Vieš ako ho teraz vnímajú ľudia? To my sme urobili chybu. Nečinne sme čakali. A teraz je nesmierne silný.“

„Ale musíme sa mu postaviť.“

„Mali sme sa mu postaviť už dávno predtým. Už predtým sme ho mali eliminovať.“

„Ja viem. Ale niekedy to musíme urobiť.“

„Budú ho vnímať ako mučeníka a keď ho teraz odstránime, tak môže nastúpiť i niekto horší než je on.“

„Tak o tom pochybujem.“

„Z histórie máme mnoho príkladov, sám by si to mal vedieť najlepšie.“

Arantagos sa zamyslel, vedel, že Fragomi má pravdu.

Do rozhovoru sa zapojila Hakymosa, Fragomiho sestra. „Keď ich ho chceš teraz zničiť, čo je mimochodom neskoro, tak by si ho mal predovšetkým odzbrojiť, keď nad tým tak logicky uvažujem.“

„A ako má zničiť všetky tie gangy?“ ozval sa Qahaku, Lemilin kamarát z detstva.

„Nehovorím o gangoch. Tí Mefenza podporujú len preto, že im niečo určite sľúbil. Silne pochybujem, že im ponúkneme niečo viac ako on, navyše keď my chceme stav ako bol predtým.“

„Aj Mefenzo chce stav aký bol predtým.“ podpichol Arantagos.

„Áno, pred druhým zničením. My chceme stav po druhom všeatlantskom zjazde.“ nedala sa vyviezť z miery Hakymosa. „Ja hovorím o zbraniach ovplyvňujúce počasie.“

„Ani nevieme kde sú.“ upozornil Arantagos.

„To nevieme, ale vieme odkiaľ by sa mohli ovládať.“

Vo vzduchu zavládlo vzrušenie.

„Ty myslíš tú chatu?“

„Za pokus to stojí.“

Pripravili si zbrane ukoristené od jedného gangu, potulujúceho sa po okolí. Nebolo toho veľa, ale aspoň niečo. Jediné čo Aratagos nechápal, bolo to, odkiaľ tie gangy majú strelné zbrane. Veď neexistujú továrne na výrobu zbraní. Jedinou výnimkou sú, výrobne zbraní pre poľovnícke účely. Ale tie vyzerajú ináč a sú ich len 2 druhy.

Arantagos zaviedol svoju skupinku do chatárskej Mefenzovej chatárskej oblasti. Od začiatku tu však niečo nesedelo. V celej oblasti nebolo ani nohy. Za chvíľu aj zistili prečo. Dva gangy. Jeden z nich sa utáboril v chate blízkosti tej Mefenzovej a druhá hliadkovala po okolí. Arantagos a jeho skupinka sa šikovne cez nich prešmykla a zastavali pred vstupnými dverami. Arantagos sa pred ne postavil a ostatní strážili okolie.

„A teraz čo?“ opýtal sa Fragomi. „Čo keď je tu nejaký bezpečnostný systém. Možno ten prezradil tvojho priateľa.

„Tak za prvé, on nebol môj priateľ, videl som ho prvý krát. A posledný. Po druhé, AtikulusMefenzo nepredpokladá, že by sa mu niekto vlámal do chaty. Nikto nemá tú potrebu a dôvod.“ vravel Arantagos.

„Okrem nás.“

„Okrem nás. Ale zvlášť v tomto období Mefenzo to nepredpokladá. Neurobili sme to doteraz. Tak prečo by sme to mali urobiť teraz.“

„Rýchlo! Už konečne choďte dnu! Niekto ide!“ priskočila Hakymosa, biela v tvári.

Arantagos už ďalej nepremýšľal a otvoril dvere. Nič sa nestalo. Všetci prenikli dnu v poslednú chvíľu, keď spoza rohu vyskočil nejaký mladík.

Arantagos počúval za dverami, ostatní sa ukryli za nábytkom.

„Prisahal by som, že tu niekto bol.“ prehovoril mladík jasným, skoro detským hláskom.

„Asi že nie, keď tu nikto nie je. Zase tie tvoj halucinácie.“ ozval sa iný hlas, tento krát oveľa hrubší.

„Už so ti vravel, že nemám halucinácie!“ okríkol ho mladík.

„No isto. Poď a už tu nebudeš oxidovať.“

Mladík sa ešte raz pozrel na dvor a odišiel.

„Toto bolo o vlások.“ vydýchla si Hakymosa.

„Dobre, sme dnu. Kam ďalej?“ opýtal sa Qahaku.

Arantagos prstom ukázal na krb. „Tam by mali byť nejaké dvere.“

Qahaku, keďže bol najbližšie tam prišiel. Chvíľu nad niečím premýšľal, potom sa zohol, niečo stlačil a kúsok steny sa odsunulo.

„Ako si vedel čo máš robiť?“ obdivne sa opýtala Hakymosa.

„Tento systém trochu poznám. Bol i na starej univerzite, na ktorej som kedysi študoval. Takže Mefenzo možno chodil na tú istú školu ako ja.“

„To je teraz jedno.“ vyhlásil Arantagos, odtisol Qahaka a vošiel dnu. Všetko bolo tak ako si to pamätal. Zišiel dole točitým schodiskom Za ním išli ostatní.

„Choďte k tým počítačom a zistite čo najviac, ale hlavne čo najrýchlejšie.“ rozkázal Arantagos.

Sám sa postavil k jednému z počítačov zapol ho. Na jeho počudovanie nebolo chránené heslom.

„Ten Mefenzo si je taký sebaistý, že si ani nezahesloval počítače.“ zasmial sa.

„To už hraničí s debilitou.“ zahundral Fragomi.

Chvíľu sa hrabali v počítačoch, keď zrazu Almidaku, blízky Arantagov kamarát zvýskol. „Mám to!“

Všetci okamžite zanechali svoju prácu a zhŕkli sa okolo neho.

„A čo teraz.“

Nikto nevedel čo ďalej. Našli to čo hľadali, ale nevedeli ako s tým naložiť.

„Aby sme si to zhrnuli,“ prehovorila Hakymosa. „Prišli sme tu oslabiť Mefenza odstránením jeho zbraní. Nevieme, kde sú, a tak ich nemôžeme fyzicky zlikvidovať. Odtiaľto ich ale ovládali. Skúsme vymazať program.“

„A ako chceš vymazať program?“ opýtal sa Fragomi.

„Určite je tu niečo na vymazávanie.“

„Niečo na vymazávanie...“ odfrkol si Almidaku.

Začal niečo robiť. Zapínal a vypínal jednotlivé funkcie, prehľadával súbory.

„Prečo jednoducho nestlačíš tlačidlo na vymazanie?“ opýtal sa Arantagos.

„Pretože toto je jeden z dôležitejších programov, tak asi, že ho nebude ľahké vymazať. Určite sa proti tomu poistili.“ Almidaku hľadal ďalej.

Skupinka napäto sledovala čo Almidaku robí. O pár sekúnd niečo stlačil a obrazovka stmavla. Napísalo, že systém sa vymazal.

„To čo si zrobil.“ hlesol Arantagos.

„Netuším, toto sa mi ešte nestalo.“ potichu povedal Almidaku. Keď sa už hodnú chvíľu nič nedialo. Postupne odchádzali ku svojim počítačom. Zistili však, že aj tieto obrazovky sú tmavé.

„Myslím, že sme niečo pokazili.“ poznamenala Hakymosa.

„Vskutku.“ podotkol Fragomi.

„Absolútne nič s nimi nejde robiť?“ opýtal sa Arantagos.

„Systém skolaboval.“

„Skôr sa vymazal.“

„Tak potom naša práca tu skončila. Vrátime sa naspäť.“ prikázal Arantagos a ostatní ho poslúchli. Vyšli na povrch a von z chaty.

„Nejako sa ochladilo.“ poznamenala Hakymosa.

Nikto jej neodpovedal, len pozerali na oblohu. Hakymosa sa tam pozrela tiež. Nad nimi sa neskutočne rýchlo tvorili obrovské búrkové mračná. Zároveň začínali cítiť ako sa im pod nohami trasie zem.

„Prečo mám taký pocit, že to máme na svedomí my?“ povedal Arantagos.

„Pretože medzi vymazaním a týmto tu, bude určite súvislosť. Možno že toto bola tá poistka. Keď sa niečo s tým systémom alebo s programom stane, tak sa zbrane spustia.“ premýšľal Almidaku.

„Tak to sme potom pokašli...“ zvyšok Arantagovej vety zmizol v úderu blesku o zem, ktorý vyhĺbil kráter a ich zrazilo z nôh. A to ten blesk udrel na druhej strane chatárskej oblasti. Blízky les začal horieť a silno sa rozpršalo.

„Mám taký pocit, že prichádza katastrofa.“ Arantagos nerozoznal kto to povedal. Zaniklo to vo zvuku rúcajúcich sa chát a stromov. Zemetrasenie bolo také silné, že sa nemohli ani postaviť.

Arantagovi sa podarilo pozrieť za seba, smerom na miesto, kde kedysi stála chata. Našťastie sa zrútila na druhú stranu. Spoza trosiek videl, ako sa krajinou rúti obrovské tsunami. Jedno šťastie, že nesmerovalo na nich.

„To je aké silné tsunami, keď je tak ďaleko od mora.“ zakričal z plný pľúc.

Fragomi zakričal. „Nie sme ďaleko od mora!“

Cez ten hluk Arantagos začul zdesené Hakymosine zvýsknutie. „Ide to na Poseidóniu!“

Arantagos si uvedomil, že hovorí pravdu. Bezmocne sledoval, ako sa vlna rúti na jeho domov...

Po niekoľkých útrpných hodinách to nakoniec skončilo. Zemetrasenie skončilo tak náhlo ako začalo. Keď sa Arantagos postavil, naskytol sa mu obraz absolútnej deštrukcie. Všetky stavby boli zničené, zem roztrhaná, voda z riek vyliata. Nebol to schopný ani popísať. Nemohol tomu ani uveriť. Čo sa vlastne stalo...

Vznášadlo, ktorým tu prišli našli zničené, lebo na neho popadalo aspoň 10 stromov. Tak sa museli vydať na cestu pešky. Trvalo im tri dni, kým sa dotrmácali na miesto kde kedysi stála Poseidónia. Teraz tam už nič nebolo. Všetky budovy, moderné i staré, boli spláchnuté do mora. Zem na mieste Poseidónie bola extrémne popraskaná.

Ďalšie zemetrasenie. Znova ich zrazilo z nôh. Videli ako zem je ďalej trhaná, ako na jej miesto valí voda.

„Čo sme to urobili.“ rozplakala sa Hakymosa. Ani ostatní k tomu nemali ďaleko.

V tej dobe už nad celou Atlantídou operovali záchranné tými. Zachraňovali ľudí uväznených pod troskami, ľudí uviaznutých medzi dvoma vzniknutými roklinami, ľudí uväznených vodou. Ľudia sa utekali na všetky svetové strany. Na každý jeden blízky kontinent.

Vedci vypočítali, že Atlantída, vďaka tak častým zemetraseniam, definitívne zmizne z povrchu zemského. A keď ľad ustúpi ďaleko na sever a hladina morí stúpne, o Atlantíde už nebude nikto nikdy vedieť.

Konalo sa veľké referendum. V ktorom sa rozhodovalo čo ďalej. Bolo to nesmierne organizačne i technicky náročné. Ľudia teraz nemali prístup k takým technológiám, ako mali predtým. Všetko sa muselo robiť ručne. Drvivá väčšina sa zhodla, že zostanú tam kde sú, a pomôžu v duchovnom rozvoji domorodého obyvateľstva.

Arantagova skupinka nikdy nikomu nepovedala, čo sa skutočne stalo. Zobrali si to so sebou do hrobu. Arantagos spolu s Lemilou sa usídlili v Nigolii, kde vychovávali svojho syna a neskôr i dcéru. Tak ako mnoho iných Atlanťanov.Nigolia bola pre utečencov-Atlanťanov veľmi lákavým cieľom a i novou domovinou.

Arantagos sa ešte zúčastnil poslednejAtlantskej organizovanej akcie, kedy sa prišli pozrieť na zvyšky Atlantídy. Našli už len roztrúsené neveľké ostrovy, ktoré aj tak mali byť do niekoľkých storočí zatopené.

Arantagos sa vrátil domov, kde neskôr jeho potomkova splynuli s domorodým obyvateľstvom. Jeden z nich Džehutij ( neskôr známy ako Thovt), sa o niekoľko storočí na to stal jedným z významných členov Nigolijskej spoločnosti, z ktorej sa neskôr vyvinula Egyptská civilizácia. 

Maroš Tažik

Maroš Tažik

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Študent ekonomickej školy s literárnou záľubou. Poviedkár a románopisec. Zoznam autorových rubrík:  PoviedkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu