reklama

Pád Atlantídy alebo disutopická utópia, časť 1

Atlantída. Kontinent zasadený medzi Európu, Afriku a Ameriku. Z dnešného pohľadu samozrejme. Vtedy sa volali ináč. Ako to nevieme. Bol to kontinent, kde žila rozvinutá civilizácia na veľmi vysokej úrovni. Svoju kultúru si starostlivo pestovali a „vyvážali“ ju do ostatných častí sveta k ľuďom, ktorý nežili na Atlantíde. Boli to ľudia odlišní, s iným jazykom, zvykmi, kultúrou, ľudia nepochybne primitívnejší než Atlantčania, lebo používali ešte kamenné nástroje, zatiaľ čo Atlantčania vedeli lietať vzduchom. Odlišovali sa i stavbou tela a okrem toho i inými znakmi, preto sa vedci zhodli v názore, že sú vlastne iným ľudským druhom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Arantagos Lapidukos žil v Poseidónii. Hlavnom meste Atlantskej civilizácie. Keďže nemusel pracovať, ako mnoho iných Atlantčanov, keďže prácu za nich vykonávali stroje. Vo svojom voľnom čase, ktorého mal na rozdávania sa venoval literatúre, hudbe, matematike a histórii. Každé ráno chodil behať okolo celej štvrte, kde býval. Stravoval sa zdravo (tučné jedlá ani neexistovali, keďže všetci vedeli o ich škodlivých účinkoch), cvičil, inými slovami robil všetko preto aby sa cítil čo najlepšie a dožil sa čo najvyššieho veku bez pomoci lekárov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Arantagos sa prihlásil do dobročinnej expedície, ktorá mala ísť budovať lepšie podmienky pre život neatlanťanom, žijúcim v dnešnom Egypte. Nebola to však expedícia typu, kde dobrovoľníci všetko urobili za tých, ktorým pomáhali, zatiaľ čo oni so založenými rukami sledovali dobrovoľníkov. Atlanťania tam prišli, ukázali čo sa ako robí, poprípade ich naviedli na správnu cestu aby na to prišli sami a potom pozerali ako sa to vyvinie. A domorodci všetko robili. Oni sa mali učiť a aj sa učili.

Arantagos prišiel domov. Práve prišiel z športového tréningu, kde hral hru podobnú nášmu tenisu. Bol v tom celkom dobrý a darilo sa mu. Doma ho čakala jeho družka Lemila. Niežeby bola na ňom existenčne závislá, to nie. Len navarila obed a čítala si knihu. Oni dvaja sa tak striedajú. Dva dni varí Arantagos a dva dni Lemila. Uprednostňujú domácu stravu pred reštauráciami, hostincami a podobnými podnikmi. Samozrejme sa v nich neplatí, lebo na Atlantíde peniaze neexistujú. Zamestnanci tam pracujú len preto, lebo ich to baví. Niektorí sa dokonca vyjadrili, že ich tá práca naplňuje.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Ahoj zlatko.“ pozdravil sa Arantagos.

„Ahoj!“ ozvalo sa odniekiaľ z domu. Arantagos išiel za tým hlasom. Lemilu našiel v chodbe, kde mali knižnicu. Vyberala si tam knižku. Bruško sa jej pekne guľatelo, lebo bola tehotná. Čakali spolu prvé dieťa. Tešili sa na okamih, kedy sa domom roznesie detský hlas. Vedeli, že to budú i starosti, ale snažili sa na to byť čo najlepšie pripravený. Ochotne im pomohli i ich rodičia, ktorí keď sa dozvedeli, že budú starými rodičmi, náramne potešili.

Arantagos objal svoju lásku.

„Osadníka od Lekata Smaguda som už dočítala, teraz si vyberám ďalšiu.“ štebotala Lemila.

„Nemala by si celé dni len čítať knihy. Choď aj von medzi ľudí.“ jemne ju pokáral Arantagos.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„To len dnes a včera. Tá kniha bola strašne zaujímavá, tak som ju musela prečítať.“

„Aj predvčerom?“

„No dobre to sa mi nechcelo ísť.“ Lemila razom zmenila tému. „Vybavil si už posledné formality k tej expedícií do Nigolie (dnešný Egypt)?“

„Lemilka, to bolo včera.“

Lemila sa zamyslela a očarujúco usmiala od ucha k uchu. „Aha, to fakt. Prečo som si myslela, že si tam?“

„Žeby tá kniha bola taká zaujímavá, že si nevnímala realitu okolo seba?“ pousmial sa Arantagos a pohladkal drevo knižnice. „Niekedy si myslím, že by sme mali tvoju knižnicu zmodernizovať.“

„To ani náhodou! Viazaná kniha je to najlepšie. Tie tvoje umelé, ohybné plastové displeje si vieš kam daj.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Šetria miesto.“

„To je fuk. Nie je nad vôňu čerstvej knihy. Ozaj, volal Kulko, chce sa s tebou stretnúť.“

„Povedal prečo?“

„Neviem, ale je to vraj dôležité. Večer o siedmej pri ihrisku.“

Arantagos sa nahol k Lemile a vášnivo ju pobozkal. „Tak sa s ním stretnem. Aj tak som na dnes večer nemal plán.“

„A ja zostanem na ocot?“

„Zavolaj Knifke, že sa s ňou chceš porozprávať. Vieš ako je ukecená. Stráviš príjemný večer.“

„Ako myslíš. Ale nieže budeš potom žiarliť, keď si privezie so sebou chlapa.“

„To bude jej frajer.“

„Ale aj tak.“

Blížilo sa sedem hodín, keď Arantagos už stál pri detskom ihrisku. Bolo to klasické detské ihrisko s preliezačkami. Boli aj iné a modernejšie s ultramodernými preliezačkami a hračkami, ale Lemila si naschvál vybrala to klasické. Chcela, aby jej dieťa vyrastalo v rovnakom prostredí ako ona.

Arantagos si sadol na lavičku a pozoroval dianie. Slnko už zapadalo a od severu vanul chladný vánok. To preto, lebo väčšina severnej Zemskej pologuli je zaľadnená súvislým pásom ľadu a snehu. Vedci a nadšenci, ktorí sa tomu venujú, však tvrdia, že každú chvíľu tento ľad začne ustupovať a niektorí už dokonca tvrdia, že sa to deje. Obyvatelia Atlantídy sa majú tešiť na vyššiu morskú hladinu a teplejšie roky. Inžinieri už začali vymýšľať hrádze a iné veci, aby zabránili zaplaveniu Atlantídy, lebo to podľa najväčších pesimistov reálne hrozilo.

Niekto ho chytil za plece a Arantagos od ľaku vyskočil. Bol to iba Kulko Braftovič. Rehotal sa.

„Prepáč, viem, že to nemáš rád, ale chcel som vidieť ako sa budeš tváriť.“

Arantagos len zakrútil hlavou. „Už to nerob, dobre?“

Na Kulkovi bolo vidno, že potláča smiech.

„Dobre, viem, že to robiť budeš, ale rob to čo najmenej.“ povedal Arantagos. „Prečo si ma zavolal?“

Kulko razom zvážnel. Už nebolo ani stopy po smiechu.

„Počul som, že ideš do Nigolie.“

„To áno.“

„Ako dobrovoľník?“

„A ako ináč? Chcem vyskúšať, že aké to je. Život je o tom. Musíme skúšať čo nám život ponúka. Idem tam aj s Lemiliou. Mal by si vidieť ako je nadšená.“

„V druhom stave? Ale to je vaša vec. Neprišiel som za tebou len tak, ale chcel by som ťa pozvať.“

„Pozvať kam?“

„Zajtra večer je stretnutie niekoľkých ľudí. Ty by si sa medzi nich aj mohol hodiť.“

„Podľa čoho to posudzuješ?“

„Je to taký diskusný krúžok a ty rád diskutuješ.“

„No to je pravda...“

„Tak vidíš. Zajtra okolo druhej príď pred Nartove laboratória. Odveziem ťa tam.“

„A o čom diskutujú?“

„Nechaj sa prekvapiť.“

„Nemám rád prekvapenia.“

„Sú to ľudia s novým pohľadom na svet. No s novým ako s novým. Skôr staronový.“

„Nemám rád hádanky.“

Kulko sa plesol po čelo. „A čo máš rád? Lemilu. A okrem toho? Sám si povedal, že musíme skúšať, čo nám život ponúka.“

„Ponúkanie nie je strašenie a...“

„Dobre, dobre. Ako myslíš. Buď si zamrznutým filozofom, ako väčšina Atlanťanov.“

„Ja nechápem...“

„Vieš čo? Stretneme sa zajtra pri laboratóriách.“ rázne povedal Kulko, otočil sa na päte a odišiel. Arantagos za ním nechápavo hľadel. Kulko bol vždy ľahko výbušným, ale v poslednom čase sa nejako ziracionalizoval. Už nie je tým kým býval. Keď sa aj Arantagos otáčal, že pôjde domov, tak kútikom oka zbadal, ako Kulko zobral nejaký ultratenký tablet nejakej mladej rodinke. To ho zarazilo. To bola krádež. Prvý krát v živote videl krádež. Chcel na to upozorniť tú mladú rodinku, ale mladá mamička sa po neho natiahla, lenže nič nechytila. Pozrela sa tam, potom začala naokolo hľadať. Upozornila na to svojho partnera a inú rodinu čo bola nablízku. Najskôr blízkych priateľov.

Arantagos premýšľal. Keby jej to povedal, tak by Kulka zradil. Potom si spomenul na bezpečnostný systém, ktorý sleduje okolie. Uvedomil si, že Kulka chytia, tak či onak.

Všimol si, že Kulko bol akosi vyparádený. Mal na sebe a pri sebe viac vecí, než potreboval. I jeho hlas bol akýsi arogantný a panovačný. Takého si ho veru nepamätal.

Na druhý deň Arantagos prišiel pred Nartove laboratória. Veľký komplex budov, kde pracovali najrôznejší vedci na najrôznejších výskumoch. Išiel tam pešky, hoci mal možnosť sa tam presunúť na najrôznejších ekologických, tichých, a veľa miesta nezaberajúcich dopravných prostriedkoch. Dokonca sa pracovalo na teleportácii, ale projekt ešte nebol dotiahnutý do konca.

Práve mu nad hlavou prechádzala magnetická nadzemka, keď prišiel Kulko.

„Ty si včera ukradol tej mladej rodine tablet?“ opýtal sa Arantagos namiesto pozdravu.

Kulko sa zastavil a premýšľal. „Asi áno. Nepamätám si to.“

„Ty si to nepamätáš?“

„A čo! Však nič sa nestalo.“

„Ale prečo si to urobil?“

„Lebo som chcel.“

„Takže predsa si to pamätáš.“ víťazoslávne vyhŕkol Arantagos.

Kulko sa zatváril kyslo.

„Keď si potreboval tablet, prečo si jednoducho nezavolal alebo nenapísal do továrne nech nejaký vytlačia? Tebe by to zabralo maximálne minútu, im minútu, kým by tablet vytlačili a potom päť minút, kým by ti to poslali.“

„Však to isté mohli urobiť aj ony. Stavím sa, že to aj urobili.“

„Ale tu ide o to, že také niečo sa nerobí.“

„Vieš, už to nechaj tak. Stalo sa to, už sa to neodstane. Prišiel som, aby som ťa odviezol.“ Po odišiel trochu ďalej a Arantagos ho nasledoval. Za rohom stálo jedno z tých luxusných nových osobných minivznášadiel, ktoré sú schopné vyletieť do výšky 150 metrov. Niektorí ľudia vravia, že to už je lietadlo, ale to ich názor.

Nasadli do neho. Arantagos si nemohol nevšimnúť, že je priam prepchaté rôznou technológiou, technikou a inými modernými vymoženosťami. Arantagos to nechápal. Nevedel, na čo mu to je, ale on bol inej povahy ako Kulko a on možno považoval tieto veci za dôležité. Každý mal iný rebríček hodnôt.

Vyrazili. Jazdili Poseidónskymi uličkami, míňali domy rôzneho štýlu. Odrážala sa v nich povaha i vkus ich majiteľov. Niekto mal rád najmodernejšie technológie, rovnako ako Kulko, tí mali poväčšine presvetlené domy zo skla a nabité technológiami, iní uprednostňovali viac konzervatívne štýly. Ďalší ľudia, ktorým sa nechcelo veľmi pracovať na záhradke, ale boli družnejší bývali v špeciálnych panelákoch. Tiež boli rôzneho štýlu. Hovorilo sa, že v Poseidónii, nie je paneláky, ktoré by sa na seba podobali.

Kulko Arantaga zaviezol mimo mesto. Išli ešte chvíľu dokonca preleteli cez jednu roklinu, ktorá bola blízko mesta a ku ktorej chodievali rodiny s deťmi, alebo rôzni umelci, ktorí sa chceli nechať inšpirovať. Zastali v chatárskej oblasti. Všade stáli chalúpky a drevenice v dostatočnom veľkom rozostupe od seba. Tieto domčeky boli postavené čisto z prírodných materiálov a neboli v nich žiadne moderné technológie. Tu išlo o totálny súzvuk s prírodou. I budovy v Poseidónii a rôznych iných Atlantských sídlach boli postavené z prírodných materiálov, predsa sa na nich podpísal štýl technologickej civilizácie.

Zastali konkrétne pri jednej. Nebudila nijakú pozornosť. Skôr pôsobila ešte viac nevýrazne ako ostatné. Bola i malá, viac zasadená do zeme. Nemala žiadne poschodie. Obišli ju a zašli viac do dvora. Tam boli dvere do chaty pricapené na nízkej stene. Kulko otvoril dvere a ako pravý gentleman pustil Arantaga dnu. Ten sa len zamračil, lebo nebol žena, ale nechal to tak. Všimol si však posmešný úškrn na Kulkovej tvári.

Interiér, ale vyrazil Arantagovi dych. Všetko bolo prepychovo zariadené, látky vytkané z najjemnejšieho materiálu, všetko priam prebité najmodernejšou technológiou. Arantagos sa zastavil, aby si to všetko lepšie pozrel.

„Tu človek nemá kontakt s prírodou, lebo o to práve chatárom ide, ak sa nemýlim.“

„Tu ani o kontakt s prírodou nejde. Tu sme totiž skrytý pred zrakmi verejnosti.“ vstúpil dnu Kulko.

„My?“

Na túto otázku už Kulko neodpovedal. Z tieňa vykročil kozubu vykročil neznámy starý muž.

Maroš Tažik

Maroš Tažik

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Študent ekonomickej školy s literárnou záľubou. Poviedkár a románopisec. Zoznam autorových rubrík:  PoviedkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu