Pád Atlantídy alebo disutopická utópia, časť 2

Autor: Maroš Tažik | 27.4.2012 o 22:02 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  52x

„Zdravím ťa Arantagos. Kulko mi o tebe veľa rozprával. Si čestný a lojálny muž, ako som sa dopočul. Vieš udržať tajomstvo a takých ľudí si vážim.“ Muž sa zastavil. Arantagos si ho dobre premeral. Nebol nijak výrazný, už bol starý, na hlave mal šediny, vrásky na čele, ale z očí mu vyžarovala zvláštna zanietenosť ale celkovo z neho vychádzalo niečo zvláštne. V pravej ruke držal pohár s vínom.

„Aký som to ja nevychovanec. Ani som sa nepredstavil. Ospravedlňujem sa. Moje meno je Atikulus Mefenzo.“

„Teší ma. Myslím si, že ja sa predstavovať nemusím.“ utrúsil Arantagos.

„Vy vôbec nemusíte, drahý Arantagos... môžem Vám tak hovoriť?“

„Každý ma tak volá.“

„Vy si s každým tykáte? To je zaujímavé. Ale čo. To je každého osobná vec. Kulko, nalej nášmu hosťovi víno.“

Kulko poslúchol priami rozkaz a išiel ku skrinke s vínom. Vytiahol najstarší možný ročník a nalial do dvoch pohárov. Jeden podal Arantagovi a druhý si nechal.

Atikulus sa na neho zamračil. „Tebe som dovolil, aby si si nalial?“

Kulko na neho pozrel pohľadom prekvapenie-hnev a usrkol si.

„Teraz ti to odpustím Kulko, ale druhý krát už to nerob.“ povedal Atikulus Kulkovi a hneď na to sa usmial na Arantaga. Ten neho zazeral spoza pohára. Niečo sa mu na ňom nezdalo.

Prehovoril. „Budem stručný. Prečo som sem bol privedený?“

„Idete priamo k veci to sa mi páči.“ znova sa usmial Atikulus. To už pripadalo Arantagovi silené.

Atikulus prehovoril. „Kulko odveď nášho hosťa dole. Nech tam stretne ďalších ľudí tejto vznešenej chôdze.

„Aran poď.“

Arantagos nezvyknutý na také oslovenie poskočil. Kulko mieril ku kozubu, kde zmizol. Arantagos sa dovtípil, že tam sú tajné dvere. Začal pochybovať, že ten kozub je kozubom.

Zišiel krátkym točitým schodiskom dole do pivnice. To čo tam našiel mu vyrazilo dych. Po stenách viseli monitory, všade ležali rôzne komunikačné zariadenia a v miestnosti sedeli ešte piati ľudia. Tri ženy a dvaja muži. Hneď za Arantagom vošiel pompézne dnu Atikulus.

„Vznešení páni a dámy, chcel by som Vám predstaviť Arantaga Lapiduka, ktorý súhlasil, že sa k nám pripojí.“

„Ja som s ničím ešte nesúhlasil.“ ohradil sa Arantagos. „Ani neviem o čo tu ide.“

„Je to veľmi jednoduché pán Lapidukos,“ prehovorila mladá žena spoza jedného z priesvitných monitorov, „o nový poriadok.“

Arantagos sa nechápavo pozrel na Kulka. Ten mal kamennú tvár.

„Vieme, že sa vyznáš v histórii Arantagos, ale dovoľ mi aby som ju tu zopakoval.“ povedal Atikulus.“

„Dobre.“ nenamietal Arantagos. Hneď si začal vybavovať svoje poznatky.

Atikulus spustil. „Je to už nejaký ten čas, zopár tisícročí čo naša rasa povstala z doby nevedomosti a temna. Najviac sme sa vyvinuli zo všetkých ľudských druhov. Ako prvý sme začali obrábať polia, pracovať s kovmi, ovládli sme silu vetra a plavili sa do diaľav. Na Atlantíde sa vytvorilo niekoľko nezávislých kráľovstiev, presnejšie desať. Najvýznamnejšia, najsilnejšia a najbohatšia bola Poseidónia. Tieto štáty, ale neboli svorné a tak začali spolu bojovať. Postupom času, behom storočí vyvinuli vyspelé zbrane a skoro sa zničili. Mnoho Atlanťanov zahynulo, hospodárstvo a infraštruktúra sa zrútili. Kultúra upadala. To bolo prvé zničenie Atlantídy. Ako storočia plynuli, uvedomili si dôležitosť zjednotenia, dôležitosť zdieľania spoločného osudu. Nejaký čas to trvalo, ale predsa sa celé územie Atlantídy zjednotilo. Do popredia vystúpili talentovaní ľudia a začal čas skutočnej slávy Atlantídy.

Atlantída zmocnela. Rozvinula sa. Jasné, že prekvitala aj korupcia, politické vraždy, sem-tam vláda krívala, ale predsa. Atlantská civilizácia sa rozšírila ďaleko za hranice kontinentu. Zachytili sme sa na ďalekých územiach. Vtedy to boli ďaleké, samozrejme. Rozšírili sme svoje územie až po Tytofarciu (dnešné Toskánsko) v Dafarne (dnešná Európa) , a Nigoliu v Hikede (dnešná Afrika). Aj na západe sme samozrejme ovládli značné územia. Myslím, že najväčšie. Od Ramedy (Florida) ma východe po Santumbu (Kalifornia) na západe a od tejto línie na juh po Cywarde (Ohňová zem). Neviem, prečo nešli na sever a neovládli aj toto územie, ale to je už teraz nepodstatné. Atlantída bola vyspelá, silná, rozvinutá, jej obyvatelia boli šťastný. Boli jasne stanovené pravidlá morálky, etiky, estetiky, ľudia rozmýšľali ako jeden celok, mali jeden cieľ, silnú motiváciu.

Vyhnali sme všetkých tých primitívov z nášho územia a tam usadili svojich kolonistov. Boli to zlaté časy Atlantídy.

Avšak po vrchole nasleduje pád. Politici sa nepoučili z chýb svojich predchodcov. Postupne sa to vyvinulo do takého štádia, že sa Atlantída rozpadla. Na niekoľko bojujúcich frakcií, pričom sa ešte aj zámorské územia oddelili a vytvorili samostatné štáty. Bohužiaľ nasledovala vojna.

Bola to najdesivejšia, najhoršia, najničivejšia a najsmrteľnejšia vojna aká sa viedla na tejto planéte. Bežne sa používali ničivé zbrane, napríklad atomovky, biologické zbrane dokonca zbrane čo vyvolávali zemetrasenia, tsunami, hurikány a podobné katastrofy. Došlo to do takého štádia, že sa Atlantída rozpadla, zhodou okolností, na desať ostrovov. Tak ako to je dnes. Najväčší kus pevniny je pri Dafarne a Hikede, takže odtiaľ sa to zdá ako jednoliata pevnina. Tam je Poseidónia, so svojimi stavbami, či už tie slávne prstence naplnené vodou, až po stred, kde je ten slávny chrám s dvoma prameňmi, ale to vlastne vieš.

Atlanťania boli na pokraji záhuby Dobyté územia znova obsadili tí primitívi, infraštruktúra, hospodárstvo rozbité, kultúra na pokraji zabudnutia“ Arantagos si všimol slzu Atikulovom oku. Ten pokračoval.

„V takomto stave bola Atlantída stáročia. Ľudia sú však tvorovia spoločenský, a tak od pádu vytvárali skupinky, pôvodne určené na to, aby prežili. Postupne sa tieto skupinky rozrástli na spoločenstvá a tie sa začali organizovať. Začali stavať mestá, opevnenia, znovu sa rozvinula kultúra, hospodárstvo a prekvital obchod. Znova sa však schyľovalo k vojnám a vtedy zasiahol,“ Atikulus sa zatváril kyslo, „ten slávny, každým ospevovaný Feredno Chrumo Grumovič so svojou družinou, ako ich vtedy volali. Svojimi názormi a postojmi si získali veľa prívržencov. Podarilo sa im dokonca zvolať všeatlantský zjazd do Poseidónie. Nejako presvedčili všetkých tých politikov, aby namiesto zastupiteľskej demokracie, ktorá bola vtedy celkom bežná, odsúhlasili zavedenie priamej demokracie. Atlantída sa tiež znovu zjednotila.

Lenže bol tu problém. Ľudia nevedeli ako vynaložiť s mocou, ktorá im bola poskytnutá. Boli z toho samozrejme veľké problémy. Bol to v podstate kolos na hlinených nohách. Grumovič si to uvedomoval. Preto bol zvolaný druhý všeatlantský zjazd. Tam bola vytvorená technokratická vláda, zložená z odborníkov. Ich úlohou bolo predovšetkým dozerať na prechod do priamej demokracie. Lenže ako to urobiť? Grumovič videl problém vo vzdelaní ľudí. Školstvo sa dostalo na najvyššiu úroveň za celé tisícročia čo existovala Atlantská civilizácia. Ľudia sa vďaka kvalitnému vzdelaniu stali v podstate zodpovednejšími a múdrejšími. Problém bol v tom, že nikto nechcel robiť podradné práce. Ekonomika sa začala rúcať, pretože aj tie podradné práce boli dôležité. Niektorí ľudia sa do nich vrhli, ale nestačilo to.

Technokratická vláda vytvorila návrh na vytvorenie hospodárstva, ktoré by fungovalo bez akejkoľvek formy peňazí. Vyžadovalo to však podstatné urýchlenie technologického vývoja.

Veľkopodnikatelia sa vydesili k smrti. Začali protestovať, pokúšali sa skorumpovať vládu, úradníkov, pokúšali sa dokonca o atentáty, niektoré im vyšli. Nič nepomohlo.

Technológia výroby sa rozvinula do takej miery, že pri nej nebolo potreba ľudí, a pokryla celkovú spotrebu Atlanťanov a ešte zostalo. Už nebol nedostatok. Peniaze už nebolo potreba. A takto to trvá dodnes. A tu je ten problém.“

Atikulus sa odmlčal. Nechával doznieť svoj monológ. Ako prvý prehovoril Arantagos.

„Ja nevidím v ničom problém.“

„Vy nevidíte problém?“ vyhŕkla ďalšia žena. „Tak potom ste slepý, nevidíte čo sa deje s Atlantídou! Dekadencia, anarchia, plytvanie, žiadna motivácia, žiadne vzory pre mládež. Morálne upadáme!“

„To si len myslíte, že to tak je. Alebo slobodu považujete za dekadenciu? Absencia vlády je anarchia, ale ľudia sú vzdelaný a vďaka školám aj disciplinovaný. Plytvanie? Prosím Vás, technológia, ktorú používame šetrí prírodu a zdroje ako to len ide. A k tej motivácii a vzorom. Vzorov je z minulosti dosť. Ale len málo z nich je kladných. Motiváciu si musí každý nájsť sám.“

„To je jeden z pohľadov na svet. Z nášho pohľadu je to ale inak. A chceli by sme aby ste nás pochopili.“ povedal Atikulus. „Spoločnosť nemá poriadok. Žiadny systém. V Atlantíde je ukrytý taký potenciál, že je až hriechom proti našim predkom a potomkom ho nevyužiť. To je to plytvanie. A na to aby to niekto využil musí byť spoločnosť nejako organizovaná. Ale to nemáme. To je anarchia. Každý si tu robí čo chce. Náš súdny systém, ktorý ešte ako tak funguje je ešte pozostatok z doby vlád. Lenže aj ten skomiera.“

„Skomiera pretože už takmer nie sú zločiny, ktoré by bolo treba súdiť. Spoločnosť vyspela!“ upozornil Arantagos.

„Vážne? A Varyhu gang je čo?“

„To sú akcie ľudí, ktorí nemajú absolútne žiadnu podporu. Sú osamotené akcie, ľudí, ktorí nevedia naložiť so svojou slobodou.“

„Netvrdil by som. Prosím Vás, snažte sa pochopiť náš cieľ. My nechceme nijak Atlantídu zničiť a nechceme ani obmedziť slobodu jej obyvateľov. My len chceme tomu všetkému dať nejakú organizovanosť. Napríklad skoro nie sú ani lety do vesmíru!“

„Už sa robia plány na mesačnú základňu. Zhromažďuje sa materiál a stavajú rakety.“

„Lenže už to trvá príliš dlho. Keby to bolo nejako organizované, dostali by termín do ktorého by to mali splniť.“

„Takéto vážne záležitosti je nutné premyslieť. Nedá sa, aby niekto prišiel a prikázal, že dokedy to má byť hotové. Na tieto veci treba ísť pomaly a s rozvahou. Premyslieť aj tie najmenšie podrobnosti. Keby sa ponáhľali, urobili by viac chýb a možno by i zahynuli ľudia.“

„Ale na ich výsledky čakajú milióny ľudí!“

„Rozmýšľate ako pravý politik.“ Arantagos už položil nohu na najspodnejší schod. Chystal sa odísť. „Nesmieme uponáhľať kozmický program lebo by to mohla byť len jedna veľká tragédia. To politici, chceli aby veci prebiehali čo najrýchlejšie a hlavne, aby to vyzeralo, že to celé oni viedli a pochádzalo z ich hlavy. Z populizmu a propagandy nikdy nevzišlo nič dobé. Politici a takzvaný vodcovia priviedli Atlantídu dvakrát ku skaze. Dva krát! Tretí pád by sme už prežiť nemuseli.“

„Niečo vám poviem. My všetci túžime po návrate Atlantského impéria, v takej podobe akej bol kedysi. Bola to veľká doba, plná veľkých činov. Terajšia Atlantída, už nie je tým, čim bola. Je to odpad vyvrhnutý niekde z kanála. Naša spoločnosť sa rozpadáva. Dekadencia, roztopášnosť a iné negatívne ľudské vlastnosti sa prenikajú na povrch. Ľudia potrebujú vedenie, niekoho kto by ich viedol. Naša spoločnosť sa utápa v anarchii, každý si robí čo si zmyslí, to nie je sloboda!“

„Práveže, to je sloboda.“ oponoval Arantagos. „Poriadok čo vy ponúkate, ľudí degraduje na akých si služobníkov, ak nie na otrokov, tak ako to bolo kedysi! Kvôli tomu bola Atlantída dva krát zničená! Negatívnymi ľudskými vlastnosťami, ktorými vládla. Teraz žijeme dobrým životom a ako dlho!“

„Spoločnosť stagnuje!“

„To si myslíte len vy.“

„Vládnu vedci a filozofi s pochybnými nápadmi!“

„Ľud si vládne sám sebe! A kto rozhoduje o tom, že čo je pochybné a čo nie je. Oni niečo vymyslia a je iba na ľuďoch čo s tým urobia. Je to služba spoločnosti a vedcov objavovanie nového baví. Je to zmysel ich života! Ich šťastie!“

„Obyčajný ľudia nikdy nevládol. Ich totiž ovplyvňujú ľudia, ktorí vynikajú a tí ktorí majú moc a zdroje. Vždy to tak bolo, je a bude. Akýkoľvek dobrý rečník dokáže dostať dav na svoju stranu. Priama demokracia nemôže existovať. Vedci a umelci nemajú žiadnu motiváciu prečo by mali tvoriť!“

„Toto vaše tvrdenie sa nezakladá na skutočnosti. Naša spoločnosť sa rozvinula práve vtedy, keď sme zaviedli priamu demokraciu. Odišli ľudia, ktorí mysleli len na svoj pôžitok. Bolo to ťažký prerod, ale obstáli sme. Teraz sa pokúšate vrátiť. Nepochopili ste o čo je život. Nájsť svoje šťastie a pomáhať druhým.“

„Pomoc žiadajú len slabosi.“

„Aspoň vidím, že ako ste rozvinutý. Ste psychický chorí, mali by ste sa ísť liečiť. Nikto so zdravým rozumom si neberie viac ako potrebuje.“

„No dovoľte?“ urazil sa Atikulus. „Ja som zdedil kvalitné gény po mojich predkoch v oblasti tela ale aj mysle. Takže si dávajte pozor na to čo hovoríte.“

„Ja iba slobodne konštatujem čo vidím.“

„Sloboda.“ odfrkol muž sediaci za stolom. „Absolútne relatívny pojem. Ľudia nikdy neboli slobodný. Ani vy nie. Vždy sme na niečom závislí. Jedlo, voda, vzduch a iné. Bez nich neprežijeme. Už len to obmedzuje našu slobodu.“

„To čo ste vymenovali sú potreby našich tiel. Ľudské telá nie sú perpetum mobile. Niečím musíme dopĺňať energiu.“ zareagoval Arantagos.

„Tieto závislosti by sa dali prirovnať spoločnosti. Ľudstvo aby rástlo potrebuje byť závislý na vláde, alebo inej organizácii, ktorá by určovala...“ vravel muž. No Arantagos ho prerušil.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?