Nádej, ktorá zabíja

Autor: Maroš Tažik | 12.3.2012 o 16:12 | (upravené 12.3.2012 o 16:49) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  73x

Tak ako mesiac žiari, osvetľuje svoje nočné panstvo, hviezdy sú jeho mocnými spojencami, trónia nad a ochraňuje noc, tak slnko je opačný pán. Nemá súpera sedí jediný na oblohe a svojim jasným žiarom núti všetkých na svojom panstve kľačať. Suverénny pán bez neho by žiť nemohli - nedá sa to. Má moc nad životom a smrťou. Túto skutočnosť si jasne uvedomil aj Svetozár.

Ležal na krátkej nedávno pokosenej lúke. Díval sa na oblohu, na tú nekonečnosť. Na tú nekonečnú hĺbku prederavenú svetielkami. Jeho slobodný duch sa chcel vzniesť, lietať tam v diaľke. No nemohol, bol uväznený v hmote, tak ako miliardy jemu podobných.

Aký zvláštny deň to bol, keď si to tak rekapituluje. Vlastne celý týždeň, celý mesiac, celý rok. Ráno nastáva prebudenie z toho slastného spánku a ničnerobenia. Prvý krát sa vedome nadýchne ako práve narodené dieťa. Otvorí oči a ako prvé uvidí biely strop nad sebou respektíve hnedú skrinku vedľa seba. A potom ako vždy. Raňajky, hygiena, cesta do práce, práca, obedňajšia prestávka, práca, cesta domov a tých pár chvíľ pre seba.

To je už ale večer. Tak ako teraz. Jeho pánom je mesiac, pretože iba jeho vidí. Slnko nie. Veď ao by aj mohol. Od rána do večera je zavretý vo výrobnej hale bez okien osvetlenú neónmi. Odkedy vychodil vysokú školu a dostal titul, pracuje tu.

Má však nádej na lepší život. Tak ako všetci má tú nádej, a tej sa drží.

Je však tak upracovaný, že večer nevládze a teda nemôže ísť so svojimi priateľmi, ktorých aj tak má málo. Občas ale predsa s nimi vyrazí. Nemá priateľku, nemá deti, na svojej izbe je sám. V byte je izieb viac, ale kvôli vysokému podnájmu si musel byt prenajať s ďalšími ľuďmi. Tí sú pre neho takí neznesiteľní a povahovo rozdielni, že sa s nimi ani nerozpráva. Vždy, keď Svetozár príde do spoločnej kuchynky, už tam všetci sedia, mračiac sa na neho. On vždy prejavoval snahu sa pozhovárať, ale nikdy nebol prijatý medzi nich. Netušil prečo.

Pocit samoty sa v ňom každý deň malý kúštik vzrástol, ale bojoval s tým. Nemal na výber, ale vždy tu bola nádej.

Pracoval za minimálnu mzdu, ale sľúbili mu, že niekedy v budúcnosti dostane viac. Pracuje tvrdo každý deň i nadčasy bez nároku na odmenu. Nemá však na výber. V regióne je vysoká nezamestnanosť, a každý kto má prácu je rád, že ju má. Má však nádej na lepší zajtrajšok. Sľubujú to politici, sľubujú to zamestnávatelia.

Nebránil by sa, kebyže mu niekto ponúkne prácu inde. Raz sa to stalo, lenže... Bol mladý a hlúpy alebo konali nepriaznivé okolnosti? Na túto otázku nevedel doteraz odpoveď. Preto drie ako kôň každý deň.

A čo sa týka tej samoty, sem - tam predsa chodí von aj napriek tej únave, lebo si na ňu zvykol. Priateľku si tiež mohol nájsť, lenže premárnil svoju príležitosť. Potom prišla druhá šanca. Z toho aj niečo bolo, lenže Karolína, tak sa volala odišla niekam ďaleko, do iného štátu, ale sľúbila mu, že sa vráti. Tak má nádej, že sa vráti a budú šťastní. Kedy sa vráti - to neupresnila.

Rutina, stereotyp, a nádej. To sú mocné nástroje doby. Niekto šťastie hľadá a vo väčšine prípadov aj nájde. Musí sa, ale snažiť. Ten kto však sedí na mieste s nádejou obrátenou k nebesiam a čaká, ťažko nájde svoje šťastie. S tou nádejou je schopný čakať i do vlastnej smrti, kým neprecitne.

I preto môže nádej zabíjať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?