Prvý apríl po vojensky

Autor: Maroš Tažik | 7.3.2012 o 14:57 | (upravené 7.3.2012 o 15:50) Karma článku: 9,99 | Prečítané:  152x

Mrak práve prešiel popred slnko. Pofukoval chladný vetrík, a v neďalekom potoku lenivo tiekla voda. Normálny deň v dedine. Lenže nie normálny deň pre národ, ktorý trpel pod jarmom okupantov.  

Dom Miroslavovcov bol malý domček na hlavnej ceste malej dedinky. Jozef Miroslavovec, sedel pri okne pozorujúc vojenské transportné auto, lebo aj tak nemal čo na robote. Do neďalekých lesov dostali zákaz chodiť a blízke polia odkúpila veľká firma, kolaborujúca s okupantami.

„Prišli nový vojaci.“ oznámil to svojej manželke Magdaléne, ktorá sa hrala s ich sedemročnou dcérou Jarmilkou.

„To znamená, že terajší major odíde?“

„Asi hej.“ Jozef prižmúril aby lepšie videl na auto. „Máš pravdu!“ povedal po chvíli. „Vidím frčky majora.“

Magda si vzdychla. „Škoda, doterajší major bol v pohode.“

Jozef sa na ňu usmial: „Možno aj tento bude taký. Naša dedina má na nich šťastie. Vystriedali sa tu už traja majorovia a nikto z nich nebol kruťas."

"Neuvedomuješ si, že ich možno odvolávali preto, lebo boli mäkký."

Tieto Magdine slová sa spočiatku preukázali ako pravdivé. Nový major ustanovil zákaz vychádzania na siedmu hodinu večernú z nedávnej desiatej hodiny večernej. Na dedine sa to odrazilo. Obchody sa skôr zatvárali a smiech (paradoxne počas okupácie) sa už po večeroch neozýval. Rodičia skôr hnali svoje deti domov, lebo nový major vydal rozkaz.

„Každý kto poruší zákaz vychádzania bude obesený.“

Doterajší major previnilcov posielal na tri dni na nutné práce. Do blízkeho tábora, no nik neprišiel o život. Vracali sa v normálnej nálade a po ceste sa niektorí dokonca opili. Dosť divné.

Týždne po príchode nového majora Jarmila neprišla včas domov. Keď už bol pol ôsmej večer Jozef a Magda vedeli, že je zle.

Jozef to riskol a vyšiel von. Prehľadal celú dedinu bez toho aby ho spozorovali, dokonca vošiel do domu susedov.

Tí celý vydesený, z toho čo Jozef urobil, mu urýchlene odpovedali na jeho otázky, len aby odišiel čo najskôr. Od ich syna Andreja sa dozvedel, že ju zobrali vojaci. Jozef prišiel od nich odišiel.

"Stojte!" ako výstrel zaznel rozkaz a Jozef zmeravel. Rútil sa k nemu nejaký vojak a na pleci sa mu hompáľal samopaľ. Jozef okamžite začal utekať a vojak za ním.

Jozef však poznal jednu skrýš pri ceste, dobre zamaskovanú. Vedelo o nej len pár ľudí. Okamžite tam skočil akonáhle to bolo možné. Z celého srdca si prial aby vojak predtým nevidel jeho tvár. Ten zastavil. Rozhliadal sa naokolo so samopaľom v rukách. Jastril ako sokol no nikoho nikde. Nikto ani len nebol na oknách. Po minúte pokrčil plecami a odpochodoval preč. Jozef si potichu vydýchol.

Magda sa veľmi rozplakala, keď sa to dozvedelao Jarmilke. Jozefovi pristislo pri srdci, neznášal, keď jeho milovaná žena plakala. Jarmilka, bola jedna z malá "vecí" ktoré ju držalo pri živote v tomto pochmúrnom svete. Jozef sa v tej chvíli rozhodol.

Ráno zašiel Jozef k novému majorovi. Ten sa chechtal:

„Prosíte ma, aby som vám dal vašu dcéru? Lenže porušila nariadenie.“

„Je to ešte len dieťa. A je to vaše nariadenie.“ prosil Jozef.

„Práve preto, že to je moje nariadenie, nesmiem ho porušiť.“

Jozef na cítil zúfalo. Je nejaký možný spôsob ako ju z toho dostať? Vtom sa rozhodol pre ďalší čín.

„Pôjdem ja miesto nej.“

Major sa na neho prekvapene pozrel.

„Myslíte to vážne?“

„Je to moja dcéra preboha!“

„Ako chcete." major nazrel do blízkeho spisu, ležiaceho na jeho stole. Vytiahol odtiaľ a papier a niečo si tam zapísal. "Pripravte sa. Podvečer vás popravíme.“

Podvečer sa prirútil desivou rýchlosťou. Magdaléna so slzami v očiach pozerala na svojho Jozefa. Tak dlho ho bozkala, až ju museli vojaci od neho odrhnúť. Nebola schopná hovoriť. Už nevládala. Mnohí susedia obdivovali Jozefovu morálnu silu, ktorú preukázal, ale Jozef vedel jedno, len málo z nich by urobilo to čo urobil on. Ale nevedel si predstaviť, žeby hocikto z nich obetoval svoje dieťa.

Popravisko stálo na miernom svahu, nízky stĺp na ktorom visel povraz, stál nad zahaleným podstavcom. Jozef tam prišiel celý roztrasený, no pevne rozhodnutý. V prvej rade zbadal svoju rodinu. Usmial sa na nich, spomenúc si, že to robí pre budúcnosť svojej dcéry. Na podstavci stál major s katom, okolo podstavca stáli vojaci. Na túto popravu sa zišla celá dedina.

„Dáme vám povraz okolo krku, na to čierne vrece a na môj rozkaz prepadnete padacími dverami.“ vysvetľoval postup major.

„Rozumiem.“ porozumel Jozef.

Pozrel sa na celý dav, ktorý ani nedýchal, potom na svoju rodinu a už mal povraz okolo krku s vrecom na hlave. Videl len tmu cítiac vydesený tlkot svojho srdca.

„Teraz.“ počul majorov rozkaz a padacie dvere sa pod ním otvorili. Gravitácia ho ťahala dolu, no namiesto toho aby prišla smrť sa od niečoho odrazil, vyletel hore, potom dole a znova sa odrazil. Nechápal čo sa deje, ale mal pocit, že nezomrie. Ozval sa neviazaný a nekontrolovateľný rehot. Keď doskákal dali mu dole vrece a povraz. Bol smrteľne bledý, rýchlo, plytko dýchal, oči vypučené, srdce v krku. Niekto za ním bleskovo vyvesil plátno s nápisom: Prvý apríl.

Pozrel sa ku padacím dverám a tam zbadal trampolínu. Nikto z davu ju nevidel, lebo predná časť podstavca bola zakrytá iným plátnom. S ohlušujúcim rehotom ho vojaci prepustili medzi tichý, užasnutý dav, kde vyhľadal a objal svoju rodinu, a zároveň im sľúbil, že ich nikdy neopustí. Ešte v ten deň bol zákaz vychádzania posunutý na deviatu večer.

A vznikla nová historka na nezabudnutie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?